anton_semesNarodil sa v Ložíne 30.1.1930. Jeho rodný dom stal uprostred ulice, časť Zahumeňky. Tu kedysi stálo 7 „palančených“ domov, na tých parcelách, ktoré obývali od 6. storočia dvorníci – zamestnanci na pánskom hradištnom dvore. To hradište stalo na priestore od budovy starej školy na severozápad. Predkovia semešovského rodu tu bývali najmenej od 14. stor., keď Ložín a jeho panstvo dostal dolnozemplínsky rod Monokiovci z Monoku pri Serenči. Tí svojich dvorníkov pomenovali po maďarsky Semeš (v starej maďarčine – nočný strážca).

Prababka nášho rodáka pochádzala z Vŕbnice (Fišára) a menovala sa Anna Holubová. Bola chýrnou liečiteľkou bylinami a masťami a aj prezývku dostali Semešovci po nej: Holubovo. Otca nášho rodáka poznali predovšetkým pod menom „Andrijo Holubov“.

Detstvo do r. 1936 náš rodák prežil na Zahumeňkoch. Potom sa rodina presťahovala na „Hradskú“, kde si kúpili „funduš“ (r. 1927 po parcelačke grofskej Andrašiovskej „tably“) a postavili dom, kde od ulice bol plot a brána z topoľových „štachitkov“. Otec Andrej bol vášnivý štepár, v záhrade mal ovocnú škôlku, z ktorej stromčeky rozdával ľuďom z Ložína. Z nového domu chodil do školy pri kostole, no keď napršalo a bolo blato, chlapci vo veľkom využívali chodúle. Tu vychodil 5 tried a rodičia ho zapísali na gymnázium do Michaloviec, kam študenti cestovali vlakom zo stanice Bánovce nad Ondavou.

Po vojne doprava nefungovala, tak náš rodák býval v internáte v Saleziánskom ústave. Tam si obľúbil Saleziánov ako ideál a po kvinte odišiel k nim študovať do Trnavy. V roku 1950 tie ústavy komunisti zlikvidovali a študentov povolali do vojenských pracovných táborov.

Náš rodák mal záujem ďalej študovať, preto sa s priateľmi pokúsili o prechod štátnej hranice. Pre zradu jedného z nich, ich pochytali a náš rodák šiel na „univerzitu“ do uránových baní, na 5 rokov.

Po návrate šiel na brigádu ku bratovi, do oblasti Liberca v Čechách. Odtiaľ ho úrad práce pustil do Bratislavy, kde pracoval v závode Matador. V Petržalke si kúpil parcelu, oženil sa a postavil rodinný dom. Po čase si na večernej škole urobil maturitu, tiež jazykovednú školu a robil prekladateľa technickej literatúry vo Výskumnom ústave prefabrikácie, kde sa nakoniec stal hospodárskym správcom ústavu. Po odchode do dôchodku (1990) sa začal venovať histórii Slovenska, osobitne histórii Zemplína (s bývalým spolužiakom Milanom Bohuckým). Zorganizoval preklady literatúry vydanej v latinčine, následne dejiny kalvínov a gréckokatolíkov. Pobyt v base mu priniesol známosť s neskorším prešovským biskupom mons. Jánom Hirkom, ktorého neskôr v Prešove navštevoval (13 rokov) a tu vybudoval pre teológov peknú knižnicu (13 521 zväzkov). Bol poradcom bohoslovcov pri výbere potrebnej literatúry a tiež s nimi opakoval klasické jazyky – gréčtinu, latinčinu a cirkevno-slovanský jazyk, čím si získal široký okruh priateľov z radov budúcich kňazov. Po 13 rokoch práce v knižnici sa začal tvrdo venovať štúdiu prameňov k dejinám Slovenska, Zemplína a rodnej obce. Objavil veľa neznámych podkladov a informácií pre plánované neonografie o starej histórii (taktiež ku histórii rodiny Semešovych a Ďurčákovych). Najstaršie latinské listiny ku Ložínu sú v budove obecného úradu, zarámované na stene. Takéto listiny zo zemplínskych obcí má iba Ložín. Teda naša prastará obec (Starý valal), leží na ceste z Kyjeva, cez Karpaty nad Kalinovom, vedúcej k Dunaju pri Vácove (po ňom ďalej na Mohan, Rýn a Moselu až k Atlantiku).

Ložín a Bánovce mali pred r. 1075 iné názvy. V tom roku Chorvátske vojsko „pripájalo“ Užskú a Zemplínsku župu“ k Uhorskému kráľovstvu, na príkaz kráľa Ladislava I. Vo vtedajších Bánovciach sa usadil uhorský vojvoda – bán (preto obec premenovali na Bánovce). Jeho dôstojníci – šľachtici pochádzali od Nového Sadu z obce Lozin (preto si túto, teda našu obec pomenovali podľa svojej, lebo sa tu usadili na stálo). Lozin starí Maďari premenovali na Lozon a po r. 1882 na Lázoň. Za ČSR bol zapísaný názov obce (v nárečí mäkko) ako Ložín.

Tento názov je prastarý a je odvodený od „loza“ – hrozno, koreň hrozna. Môžeme sa tešiť aj do budúcna, ak náš rodák Anton Semeš, pri dobrom zdraví, napíše aj dejiny obce Ložín.