anton_vasilkoNa trávniku tunajšieho ihriska sa objavil už ako študent, ale hlavne tesne po maturite s dvojicou Andrejom Haluškom a Jozefom Dupákom (Bonym) už v roku 1949 ako devätnásťročný. Tonko, ako čerstvý maturant, dospel k názoru, že pozerať na cválajúceho koňa sediac na plote jazdiť sa nikdy nenaučí a okamžite pochopil, že to platí aj o futbale, ktorý ho opantal načisto. Počas vojenskej služby (slúžil u letcov) hrával za Duklu Kbely. Do Trebišova prišiel z klubu Železničiar Michalovce. Po prvom tréningu ho tréner Zoltán Fazekáš zaraďuje do “A” tímu. Celé jedno desaťročie obliekal dres nášho mesta. Aj keď sa narodil v Ložíne, s podobnou citovou väzbou a poetickou náklonnosťou, akú prechovával “Toňo” k trebišovskému futbalu, som sa u nikoho doteraz nestretol. Toňova láska a oddanosť farbám klubu bola porovnateľná s milencami z Verony. Jeho najúspešnejšou streleckou sezónou bol rok 1950, kedy v krajskej súťaži nastrieľal 22 gólov a stal sa kráľom strelcov. Ako sám hovorieval, najviac sa mu strelecky darilo v zápasoch s podtatranskými mužstvami Poprad, Svit, Kežmarok, Levoča, Spišská Nová Ves na ich pôde. V stretnutiach s týmito súpermi si nespomína na jediný duel, v ktorom by neskóroval (jakbač mu pasoval ridki vzduch). Tončo reprezentoval aj juniorský výber Košického kraja. V Bratislave strelil obidva góly a stal sa najúspešnejším strelcom. Podobne ako rýchlemu Hrindovi, aj jemu prischol výstižný prívlastok “Expres spoza Ondavy”. Tak ako Šalamon, aj Vasiľko s úctou spomína na Michala Pačutu, funkcionára-človeka, ktorý bol ochotný urobiť pre futbal na vtedajšiu neľahkú dobu neuveriteľné veci. Na jednu príležitosť z tohto obdobia si s nostalgiou zaspomínalo už niekoľko bývalých spoluhráčov futbalistov. po vojne bol nedostatok látok i odevov a niektorí hráči, aj keď reprezentovali mesto, nedalo sa to povedať o ich obliekaní. Odev v tom čase ste si mohli zadovážiť podobne ťažko ako potraviny, ktoré boli dostupné iba na prídelové lístky “body”. Činovníci v spolupráci s úradníkmi “naťukli” futbalistov reálnym sľubom. Ak vyhráte krajskú súťaž, každý z vás dostane nový oblek šitý na mieru. Chlapci nezaváhali a vyšlo im to. Michal Pačuta sľub dodržal. Zohnal jednotnú látku na dvanásť oblekov a každý z hráčov si mohol dať ušiť “rúcho” podľa svojho vkusu u svojho obľúbeného krajčíra, na strihu nezáležalo. U majstra Tkáča sa napríklad šili tri obleky, ďalšie u Račaja, Dančáka, Štefanka, ale aj ostatným krajčírskym salónom sa ušlo roboty dosť. V roku 1952 boli Trebišovčania svedkami dvoch udalostí. Tá prvá smutná poznamenala mesto tým, že prišlo o jednu z najimpozantnejších sôch na Slovensku – M. R. Štefánika v nadživotnej veľkosti, ktorého na podstavci vystriedala akási hrdzavá “burgondia”. Tou druhou bolo jesenné víťazstvo v celoslovenských cukrovarníckych hrách vo futbale. Anton Vasiľko v tomto pamätnom roku strelecky zaťažil kontá súperových brankárov deviatimi nádhernými gólmi.

(Z knihy “Sto rokov futbalu v Trebišove”, Jozef Viliam Biro, 2010)