jozef_katancikPrví abiturienti Gymnázia v Trebišove z roku 1947-51 za riadenia E. Harmana obohatili náš futbal piatimi hráčmi: A. Vasiľkom, J. Dupákom, M. Ciberejom, M. Kačinkom a J. Katančíkom. Posledne menovaný patril medzi trojicu hráčov, ktorým sa v tom čase “hutorelo” – “spoza vody”. Anton Vasiľko, Milan Gazda a Jožko Katančík začínali s futbalom na malom trávnatom ihrisku v Ložíne. Hrať veľký futbal v okresnom mesto bolo v tom čase pre dedinských chlapcov výzvou i výsadou. Študentské i pracovné povinnosti ich priviedli do Trebišova. Jožko bol jedným z prvých maturantov na tunajšom gymnáziu. Napriek skutočnosti, že z tejto trojice odohral v drese Trebišova menej zápasov ako ostatní dvaja, jeho vystupovanie a spôsob hry sa nezmazateľne zapísali do pamäti tých, ktorí ho videli hrať. Svojou vysokou postavou patril medzi desiatku doteraz najvyšších futbalistov Trebišova. Ak sa o “Bedzim” Maťašovi všeobecne vedelo, že obúva tie najmenšie kopačky, ktoré sa vmestili do pzdra od okuliarov, Jožkove svojou veľkosťou pripomínali puzdro na husle. Hrou na ihrisku bol porovnateľný so samorastom, ktorý si príliš nelámal hlavu s pokynmi trénerov. Na trávnik nikdy nevstupoval s malou dušičkou, do súpera sa dokázal doslova zaťať. V nejednom zápase menil post, čím pokryl celý tránik a vystupňoval tempo hry. Neúnavným pohybom medzi šestnástkami prekypoval zdravou agresivitou v medziach fair-play. Ak sa mu v hre príliš nedarilo, dokázal hlasno a šťavnato hrešiť, nielen na spoluhráčov a rozhodcov, ale polohlasne zatracoval aj sám seba. Ťažko sa už dozvieme, ktorú polovicu mozgu používal v hre, ale verte, prevažne to bola tá správny. Napriek tomu, že v hľadáčiku veľkých futbalových trénerov sa nikdy neobjavil, dá sa povedať, že jeho životná cesta v zamestnaní bola naplnená viac ako zaujímavo. Z mojej pamäti sa vytratil akosi priskoro. Nebyť vojenského cvičenia, ktoré ma priviedlo na vojenské letisko do Prešova, neviem či by sa nám obom v živote podobné stretnutie nevyhlo. Na letisku v Prešove päťdesiatych rokov slúžili aj Trebišovčania Jaroslav Zigmund a Juraj Koptašík v odbore letecký mechanik. Lietalo sa na starých frontových ruských vrtuľových lietadlách. Medzi inštruktormi lietania som objavil vysokého pilota, ktorý postavou, pohybmi i hlasom mi už z diaľky náramne pripomínal Jozefa. Nemýlil som sa, ako pilot inštruktor učil práve mladých adeptov lietania z rozvojových krajín na cvičných stíhačkách Jak-11. Zaujímavou skutočnosťou, o ktorej sa verejne za “socíku” nehovorilo, bola epizóda z letiska. Zážitok ako z bestselleru s pilotmi z cudziny, ktorí za budovou hangáru mali natiahnutú obrovskú plachtu, kde sa spoločne na pravé poludnie modlievali. Nápoženstvo za socializmu bolo považované za ópium ľudstva a podobný rituál za hlbokej totality nebol bežným javom na verejnosti a tobôž nie na vojenských letiskách (dúfam, že som práve nevyzradil vojenské tajomstvo). Ani o mimoriadne udalosti pri školení adeptov nebola núdza. Práve v tom čase sa udiala na letisku veľmi kuriózna a mimoriadna letecká udalosť. Pri nácviku štartov a pristátí, ktoré nacvičovali mladí cudzinci, pri vysokých otáčkach sa samovoľne uvoľnila vrtuľa lietadla, ktoré malo o sekundu vzlietnuť. Mašna zostala s posádkou na štartovacej čiare, zatiaľ čo lajdácky upevnená nová vrtuľa (bez závlačiek) uletala niekoľko sto metrov. Našťastie sa nikomu nič nestalo. Jozef Katančík, mladý búrlivák, mal rád životné tempo a vzruch. Práve to ho priviedlo k letectvu. Nalietal množstvo hodín na najrôznejších typoch lietadiel. V dôchodkovom veku plk. Jozef Katančík zastával funkciu vedúceho klubu dôstojníkov v zálohe v Košiciach. Žiaľ, dnes už nie je medzi nami.

(Z knihy “Sto rokov futbalu v Trebišove”, Jozef Viliam Biro, 2010)